Rudolf Lenhard partizán spomienka
Vitajte na stránke dobrá muzicka v sekcii Rudolf Lenhard partizán spomienka
Rudolf Lenhard partizán a komunistický bojovník
Pred 70 rokmi popravili komunisti troch mužov, ktorí sa im pokúsili vzdorovať
Písal sa 24. október 1950. Pre väčšinu obyčajný jesenný utorok, pre troch mužov z juhovýchodnej Moravy posledný deň života. Sú ztýraní výsluchy a jeden z nich taký chorý, že ho musí k šibenici priniesť. Stanú sa vedľa Milady Horákovej ďalšími z mnohých obetí komunizmu.
Antonín Jánošík, Rudolf Lenhard, František Mana. Neboli známymi politikmi, nemali kontakty v zahraničí a ich smrť svet nijako nezaujala. Napriek tomu by sme na nich nemali ticho zabudnúť.
Postavili sa dvom totalitám. Za nacistickej okupácie sa všetci traja zapojili do partizánskeho boja. Dvaja z nich potom po vojne vstúpili do komunistickej strany, zrejme uverili predstavám a ideálom, ktoré sa však rýchlo rozplývali.
František Mana z partaja vystúpil na vlastnú žiadosť už v roku 1947. Rudolf Lenhard sa snažil po vojne zaistiť pomoc vdovám a sirôtkom z postihnutých partizánskych rodín. Možno pritom premýšľal o tom, za čo to vlastne partizáni bojovali a umierali.
Staral sa o obnovu nacistami vypálenej osady Ploština, v ktorej sa partizáni vedení sovietskymi veliteľmi ukrývali, ale potom ju opustili a nebránili. Len z diaľky pozorovali dym, keď horela a nacisti vraždili jej bezbranných obyvateľov. A to ešte nikto netušil, že veliteľ nemeckého vraždiaceho komanda Wernera Tuttera unikne spravodlivosti. Namiesto trestu sa stal ceneným spolupracovníkom komunistického režimu, ktorý ho vyslal na Západ ako svojho agenta.
Máloktoré ideály sa míňajú s realitou tak, ako tie komunistické. Napriek tomu dodnes pripadajú mnohým mladým a vzdelaným ľuďom zaujímavé. Asi preto, že už nezažili ich "uvádzanie do praxe" a kvôli chybám v našom vzdelávacom systéme im túto skúsenosť nedokážeme sprostredkovať.
Jednou z možností je hovoriť o osudoch obetí. Traja muži, od ktorých smrti dnes uplynulo presne 70 rokov, k takýmto patria.
Boli súčasťou odbojovej siete skupiny Svetlana. Ich odpor bol možno márny, možno naivný a možno aj nepremyslený. Ale napriek neúspechu nám ich osud pripomína, že vždy existuje možnosť voľby. Možnosť odmietnuť zlo. A pripomína tiež, ako sa správali tí, ktorí vtedy mali moc a akú cenu pre nich mal ľudský život.
Archívne dokumenty dokazujú, že namiesto Františka Many mal pôvodne dostať trest smrti niekto úplne iný. Ale potom prokurátori a sudcovia prihliadli "k triednemu pôvodu ak všetkým okolnostiam, na ktoré musíme brať ohľad" a tiež sa dozvedeli od ŠtB, že "organizovaná súdružská verejnosť si taký rozsudok praje"- a Mana musel zomrieť. Zomrel aj chorý Lenhard, ktorý sa už od svojho partizánskeho pôsobenia počas vojny stretával s tuberkulózou a bol v takom stave, že ho na popravisko museli niesť.
Dodnes za tento justičný zločin nikto nebol potrestaný. Vrahy komunistický režim po celý čas svojho trvania kryl. Až do konca. Zločiny päťdesiatych rokov sa naopak stali jedným z pilierov, na ktorých stál. A to aj v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, o ktorých sa dnes znovu diskutuje. Pretože si tie nepotrestané vraždy všetci pamätali, darilo sa udržiavať v spoločnosti strach. A presne o to išlo.